...bez názvu...

06.12.2019

Nevedno, kto komu a prečo prv vstúpil do života toho druhého. Bol to blesk? Objavil sa v čase, keď on blúdil a ona sa naopak znova nachádzala. Nepotrebovala po svojom boku nikoho, avšak tajne o niekom snívala. Nepotrebovala byť obklopovaná láskou. Tú najúprimnejšiu a dlhotrvácnu dávala už sama sebe. Vážila si seba natoľko, že už viac nedovolila, aby jej niekto ubližoval... Aby si niekto nevážil jej prítomnosť, jej city i pocity. Vedela, že to, čo si najviac zaslúži, raz vstúpi do jej života. A už viac sa o to nebude musieť snažiť. Nechá ju to v pokoji spávať bez akýchkoľvek pochybností i strastí. Nenechá to už viac vyroniť slzu z jej úprimných hnedých očí. A už nikdy ju to nenechá byť smutnou či zarmútenou. Už viac nebude meniť jej úsmev, bude mu záležať na tom aby vždy ten úsmev na jej tvári bol...

A v tom sa stalo, že

Aj napriek jej sľubom nechala vstúpiť do svojho života niekoho, s kým to možno nedopadne dobre. Zazlievať to jej či jemu, to by bolo chybou. Malo sa to jednoducho stať. Vždy si s ľuďmi niečo odovzdávame, a tak to bolo i v ich prípade. Bola nespútanou, šialenobláznivou. Keď si žena uvedomí, aká je v skutočnosti jedinečná, nik ju nedokáže zastaviť. Reči naokolo bude prehliadať a stane sa akýmsi pevným múrom. A to bolo možno to, čo ho na nej upútalo. Bola si sebou tak veľmi istá, až ho to na nej občas desilo. Avšak možno vedel, že niekoho takého možno pri sebe potrebuje. Bol jej úplným opakom. Boli ako keby opačné póly. On možno ešte nenašiel lásku k sebe a ani si neuvedomil, aké dôležité je mať sa rád. Možno si myslel, že keď ho niekto bude ľúbiť, bude to dostatočné, možno vôbec nechcel aby ho niekto ľúbil... Možno on nedokázal niekoho ľúbiť, aspoň si to myslel... nie, nemyslel, bránil sa tomu. Možno mu záležalo a mal rád, ale to bolo celé. Nevedel ju dobehnúť... Možno si navrával, že mu ju niekto ukradne. Podceňoval seba a tým pádom i ju. Neveril jej a neveril ani ostatným. Ona bola možno tou pravou, veď, to vlastne nikdy nikto nevie kedy a kto je ten pravý... Nikdy pred tým sa mu nestalo aby niekto robil pre neho to, čo do vtedy robil on sám pre iné.

Samozrejme, vie, že dokonalé veci a už vôbec dokonalí ľudia neexistujú. Avšak ona všetky svoje chyby prijala, vedela, že jednoducho patria k nej... a milovala tie jeho chyby... A preto bolo ešte možno ešte ťažšie ju úprimne ľúbiť a vážiť si ju. Tak veľmi bol zaslepený ľuďmi naokolo, až ju prehliadal. Bola ochotná odovzdať sa mu celá. Bola schopná mu zniesť i nemožné. No nestačilo to. Možno bola pre neho až príliš veľa. Akokoľvek veľmi chcela od neho počuť to, že mu na nej záleží. Akokoľvek veľmi potrebovala, aby ju uistil, že o ňu nikdy nechce prísť.

A vtom znova začala strácať seba...

Začala si navrávať, akou zlou pre neho je. Že nie je dostatočne dobrá. Nevidela to, že možno bola víchricou v jeho živote... Mal život ako keby nariadkovaný, čím viac sa snažil dať svojmu životu poriadok, zmysel, tým viac sa v ňom strácal. Tak veľmi sa upol na jednu métu a snahe dôsť svojmu cieľu, že si nevšimol, ako sa stáva otrokom svojej vášne, ktorá mu kradne čas, zmysel... Čím ďalej, tým viac bol využívaný a on to dovolil mysliac si, že tak uľahčí cestu k svojmu cieľu, že tak to má byť... Za každú cenu tam chcel patriť... Nechcel počuť, pochopiť, že zabúda žiť sám pre seba, pre to základné čo človeka robí človekom, nechcel počuť a pochopiť, že cesta za jeho cieľom nevedie cez "toto potrebujem", "toto musíš", "toto sa od Teba očákáva", nechcel počuť a pochopiť, že dosiahnutie jeho cieľa je len a len v ňom bez ohľadu na miesto a čas a ľudí okolo seba... To, čo v ňom doposiaľ nerobil, necítil, nemal, nevidel a nechcel ani prijímať. V jeho podľa neho usporiadanom živote sa zrazu objavil niekto, kto ho úplne celý otáčal naopak, iným smerom, než on chcel. Možno sa bál, že ona jeho život zmení od základov až po konečnú verziu. Donútila ho noci nespávať. Donútila ho celé dni rozmýšľať. A práve na toto nebol pripravený. Otázne je, či by jedného dňa bol i naozaj pripravený. Či by jej jedného dňa dokázal dávať všetko to, čo mu ona dávala. Hoc sa o to snažil, nejedenkrát sa o to pokúšal. Avšak... možno strach zo zlyhania, strach niekoho opäť ľúbiť ( jeho časté otázky, či je vôbec možné ešte ľúbiť... a koľkokrát? ...). Nevedno, či viac ublížil sebe, či viac ublížil jej. Nechal ju samu mysliac si, že nebola "dosť." Odovzdal jej všetko to, čo doposiaľ spolu prežili i zažili. Odovzdal jej všetky city, ktoré ona jemu po celú tú dobu dávala...dal jej viac, než ona videla....

A napokon

jemu nezostalo nič... Zostal prázdny. Zostal taký, aký bol predtým, než vstúpila do jeho života ona... Nie, vlastne nie... Pevnejšie zovrel meč, viac popchol koňa, viac sa upol na ľudí ktorých možno vôbec nezaujímal...

Dnes

sa ona zotavuje a on sa hľadá... Bez pochýb, bez akéhokoľvek premýšľania a bádania, neustále na seba myslia. Bez ohľadu na to, ako ju opustil. Bez ohľadu na to, akú búrku ona v ňom vyvolávala. Jej osledné myšlienky pred zahalením sa do noci boli venované jemu. A on len sťažka padal do tmy, ale možno i jeho posledné myšlienky boli venované jej. Mysleli na seba neprestajne. Nevedno, či to bolo len zo zvyku a či si ozaj chýbali. Ona sa už viac nesnažila dostať sa do jeho života. A on už viac nehľadel na jej fotky. Hoc bola ona celistvá, vedela, že ho potrebuje vo svojom živote. Nevedela presný dôvod, len to tak jednoducho cítila. A aj on napriek jeho životu vedel, že mu chýba v živote búrka, ktorá prišla spolu s ňou.